PRVÁ CESTA DO EGYPTA (Gn 42-43)

            Jakub videl, že v Egypte majú obilie na predaj. (42,1) Istotne i Jakubovi synovia vedeli s tým, čo sa urodilo v rokoch požehnania, dobre hospodáriť a vytvorili si zásoby. Tie však vystačili tak na rok - dva. Keď v ich krajine nastal hlad, počuli o tom, že v Egypte je obilie na predaj, ale neodhodlali sa tam ísť. Egypt im nepríjemne pripomínal zločin, na ktorý sa roky pokúšali zabudnúť. Zločin voči bratovi, ktorého predali do otroctva i voči otcovi, ktorého takto oklamali.

            Jakub vyzval svojich synov, aby sa do Egypta vybrali. Len najmladšieho Benjamína nechcel pustiť. Povedal si totiž: „Aby ho nepostretla nehoda.“ (42,4) Otec si ani po dvadsiatich dvoch rokoch nevedel odpustiť, že dovolil samotnému Jozefovi ísť za bratmi. Robil si výčitky a bolesť z jeho straty ho poučila a urobila opatrným. Koľko je však ľudí, ktorí sa z vlastných úderov a skúseností nič nepoučia?

            Keď bratia prišli do Egypta, Jozef si všimol, že Benjamín nie je medzi nimi. Najradšej by ich hneď zasypal množstvom otázok. „Čo je s otcom? Žije ešte? A kde je Benjamín?“ Správne tušil, že srdce otca priľnulo k najmladšiemu, jedinému synovi z milovanej Ráchel. „Nepredali ho tak ako kedysi mňa?“ Jozef sa včas spamätal a ovládol. Zadrží svoje city, zaprie svoju zvedavosť. Vie, že ešte nenastal čas na vzájomné bratské zvítanie a otázky. Nechcel Bohu prekaziť cestu k úprimnému pokániu bratov. Nechcel, a ani nemohol ich tejto cesty ušetriť. Istý teológ povedal: „Milosrdenstvo je veľkou a slávnou vecou, ale pôsobí ako otrava, keď sa používa na nesprávnom mieste.“ Tak to vnímal i Jozef. „Mlč, moje srdce, mlč...,“ vydal príkaz svojmu srdcu a srdce poslúchalo. Takáto disciplína je vlastná len ľuďom veľkého ducha.

            Jozef sa správa k bratom tvrdo. Obviní ich z vyzvedačstva. Midraš vkladá do úst Jozefa námietku: „Keby ste boli bratia, cestovali by ste spoločne, a nevošli by ste do krajiny rôznymi bránami!“ Podľa midraša si totiž bratia povedali, že sa pokúsia predaného Jozefa v Egypte vypátrať, a tak vošli doň rôznymi bránami.

            Bratia v úsilí dokázať, že sú len jednoduchá rodina a nemajú záujem o špionáž, bránia sa a odhaľujú pomery v ich rodine. Jozef sa nepriamo dozvedá, že otec ešte žije a najmladší brat ostal doma s ním. A preto žiada: „Ak ste čestní, jeden váš brat nech ostane uväznený a vy ostatní choďte zaniesť nakúpené obilie do vašich hladujúcich domov! Priveďte mi svojho najmladšieho brata a potvrdia sa vaše slová.“ (42,19) Ako rukojemníka si spomedzi bratov vybral Jozef Simeona, druhého najstaršieho brata.

            Bratia mali zakúsiť, aké to je nevinne trpieť. Tak, ako bol kedysi Jozef bezmocný v rukách bratov, tak sú teraz oni vydaní na milosť a nemilosť jemu. Nie je to zo strany Jozefa surovosť a bezcitnosť? Nie, aj takúto podobu môže mať láska. Svätá, tvrdá, nesentimentálna láska, ktorá prepaľuje a očisťuje. Taká je častokrát i láska nášho Boha. My by sme od neho radšej prijali citlivé zaobchádzanie. Boh však často používa tvrdé, no účinné spôsoby, ktoré nás vedú k úprimnému poznaniu hriechov. Aj bratia si spojili túto situáciu s minulým hriechom: „Videli sme tieseň Jozefovej duše, keď nás prosil o zmilovanie, a nepočúvali sme. Preto na nás prišla táto tieseň.“ (42,21)

            Po príchode domov bratia podávajú otcovi zmiernenú verziu udalostí, ku ktorým došlo v Egypte. Otec Jakub trpí: „Obrali ste ma o deti! Jozefa niet, ani Simeona niet a Benjamína chcete vziať!“ (42,36) „Obrali ste ma o deti“ tu doslova znamená „urobili ste ma bezdetným“. Boh vytrvalo prepaľuje a čistí nielen bratov, ale aj ich staručkého otca. Otec trpí so svojimi synmi a opačne. Je to ťažké, ale taký je Boží poriadok v živote.

            Hlad, ktorý ďalej dolieha na krajinu, je krutý. Povolí Jakub a splní tvrdé požiadavky „Egypťana“? Nakúpené obilie sa minulo a do jeho rodiny opäť prišla bieda. Hlad je veľkým problémom ľudstva a Boh dokáže človeka cez prázdny žalúdok veľmi pokoriť. V zrelom Jakubovi prebieha vnútorný zápas o Benjamína. Boj o to posledné, na čom ľpel. Nezazlievame mu to. Z milovanej Ráchel mu ostal len tento. Božie dláto urobilo posledný zásah na formovaní tohto veľkého Božieho bojovníka. Keď povedal „áno“ a všetci jeho synovia odišli do Egypta, ostal úplne sám. To ešte netušil, že bolestná rozlúčka so synmi je preňho zorničkou plnšieho a radostnejšieho rána. Benjamín mal ísť do Egypta preto, aby boli desiati bratia vyslobodení zo zajatia zatajenej viny a aby sa celá rodina opäť stretla.  

            Boh od nás žiada, aby sme boli slobodní od všetkého, čo sme si privlastnili. Tak ako to žiadal aj od Abraháma: „Daj mi svojho syna!“ To je nesmierne ťažké, ale nepomôže nám povedať mu: „Nedám!“ Možno ani my raz nebudeme robiť pokánie zo smilstva či opilstva, ale z toho, že sme nezdravo milovali svoje deti.

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)